Kde bolo, tam bolo...

...  raz v malebnom, prešovskom Kauflande nakupovali Daniel a Ivka 8 chlebov. Pomaličky ich krájali a keďže zdržiavali pána za nimi, neodpustil si poznámku: „Načo máte toľko chlebov?“ Danielovi a Ivke sa mierne zdvihli kútiky: „No viete, máme 15 detí. Nie je to sranda ich nakŕmiť.“ A tam sa začína náš príbeh.
Na už obvyklom mieste potichučky čakali zvedavé usmiate tváričky. Iskričky v očiach len tak blčali. Každý vedel čo sa chystá, nikto však neprehovoril. Bolo zvykom si sadať dozadu. Rutinnú tradíciu však znovu spestrili lavice vpredu: „Poďte bližšie.“ Ozval sa hlas Mimky, ani čoby starostlivej mamičky. Omša sa začala. Otec Jozef im nádherne kázal o deravom vedre a malí i veľkí sa rozplývali.  

Tým bolo sveta žiť. Z ďalekej dediny k nim prišla úplne nová pani. Mala krásne vlasy a nádherne sa usmievala. Animátori povedali účastníkom: „Toto je Katka a teraz vám porozpráva o tom, aký sme my ľudia dar.“ Všetkým deťom zasvietili oči. Mali veľmi radi, keď medzi nich niekto prišiel. Katka otvorila ústa a jej príjemný hlások uchvátil všetky uši. Rozprávala. Vravela dlho a hoci bolo veľa hodín oči sa nikomu nezatvárali, lebo všetci videli, že rozpráva to, čo prežila. Deťom sa pred očami mihali krásne obrazy Božej lásky a keď skončila len ťažko vzdychli. Nie žeby ich nudila, len im bolo ľúto, že sa musia vrátiť z neba späť na zem.

Všetci sa potom rozdelili do svojich skupiniek a rozprávali. Zdieľali sa dlho a čas im utekal ako voda.  Čudujete sa? Veď sa už veľmi dlho nevideli. Keď sa vrátili dole, svetlo bolo už zhasnuté a film sa premietal. Niektorí zaspali pri ňom, iní to stihli do svojho spacáku. Nastala noc a z fary sa ozývalo len tlmené Mirkove chrápanie:)

Slnko už bolo vysoko, keď znova vstali. Deň prebiehal ako obvykle, tá milá Katka s nimi ešte ostala. Doobedu im rozprávala znovu a tentokrát si urobili aj malý testík. Deti boli celé rozradostené a veselo sa chichotali. Už sa nevedeli dočkať stretnutia s ďalšom milou pani. Túto síce nikdy nevideli, ale aj napriek tomu s ňou boli veľmi dobrí kamaráti. Nebola náročná, vždy jej stačilo naše srdce a úctivý pozdrav: „Zdravas Mária..“  Aké milé bolo potom stretnúť aj jej Syna!

Deň utekal ako myška, ktorá potajomky ukradla syr z kuchyne. Bolo poobede a niektorí sa namiesto lenivého odfukovania pobrali von. Tváričky im ošľahával studený mráz. Buch! Ozvalo sa. Na kohosi kabáte pristála snehová guľa. Bola akýmsi štartom výskaniu a blázneniu. Keď sa všetci dosýtosti vybláznili, vrátili sa späť. Katku už na fare nenašli. Podala štafetu holohlavému chlapíkovi. Deti by aj dostali strach, keby toho milého pána nepoznali. „Otec Pavol Hudák!“ asi len hanba v nich potlačila chuť, zvýsknuť to nahlas. Prívetivý pohľad pristál na každej hlávke. „Ja som Julka.“ „Moje meno je Anetka.“ „Chodím na Gymnázium svätej Moniky.“ „Bývam v Zborove.“ Predstavovali sa deti jeden po druhom. Otec Pavol rád rozprával, no ešte radšej všetko vysvetľoval cez aktivity. Venoval im hojný čas. Všetci cítili akoby ich niečo alebo Niekto hladkal zvnútra po ich srdiečku. Ako sa všetko toto odohralo sa už vedia, len tí, ktorí tam boli a nechali si to pod rúškom tajomstva. Dobrú noc na programe dala adorácia. Neposednejší si ešte hrali hry. Nastala noc a na fare si Mirko dával pozor, aby nechrápal.

Kroky sa začali ozývať už počas tmy. Rozospaté očká kráčali do kostola. Po svätej omši sa vrátili na faru. Otec Pavol bol stále pri nich. Ako dobrý otec vie, že deti radi kreslia (okrem Daniela) a preto vybral farbičky. Neposedné deti si podávali rôzne farby a o chvíľu sa už všetci tešili z krásnych výtvorov.

Veru ťažko sa im po obede išlo domov. Tváričky im však neostali v smútku, čoskoro sa znova stretnú a prežijú opäť nové dobrodružstvá.

.... A baranom od suseda dáme na krk zvonec a rozprávke je (zatiaľ) koniec :)