Zamyslenie na Kvetnú nedeľu „A“, Mt 26, 14 – 27, 66

Na Kvetnú nedeľu nám liturgia ponúka stať o umučení nášho Pána Ježiša Krista z Matúšovho evanjelia známu ako pašie. Zaiste sme sa už mnohokrát zamýšľali nad rôznou scénou z tohto evanjelia, či je to scéna poslednej večere, Judášovej zrady alebo samotného Ježišovho ukrižovania. Dnes sa hlbšie zamyslíme nad udalosťami z Getsemani.

Zamyslenie na Kvetnú nedeľu „A“, Mt 26, 14 – 27, 66

Na Kvetnú nedeľu nám liturgia ponúka stať o umučení nášho Pána Ježiša Krista z Matúšovho evanjelia známu ako pašie. Zaiste sme sa už mnohokrát zamýšľali nad rôznou scénou z tohto evanjelia, či je to scéna poslednej večere, Judášovej zrady alebo samotného Ježišovho ukrižovania. Dnes sa hlbšie zamyslíme nad udalosťami z Getsemani.

Ježiš si zo sebou berie do Getsemanskej záhrady troch ľudí, Petra a oboch Zebedejových synov. Prečo? Lebo na neho dolieha smútok a úzkosť. Tento smútok nie je len tak hocijaký. Táto úzkosť nie je len tak hocijaká. Ježiš týmto trom jeho priateľom hovorí: „Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte so mnou!“ Ježiš je smutný až na smrť. Túži po blízkosti svojich priateľov. Napriek tomu, že je Božím synom, tak zažíva smútok. Žiada od svojich priateľov, aby s ním bdeli. Vzápätí odstupuje od svojich priateľov a ide sa modliť. Ježiš od úzkosti dokonca padá na tvár a modlí sa: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty.“ Čo si môžeme všimnúť na Ježišovom konaní? Napriek ťažkosti, smútku a úzkosti, ktorú prežíva, Ježiš bezvýhradne dôveruje Otcovi. Nie ako ja chcem, ale ako ty! Ježiš týmto vyvyšuje Otca nad svoju ťažkosť.

Keď sa Ježiš vráti k svojim priateľom, zisťuje, že spia. Naráža na slabosť svojich priateľov. Možno máš aj ty podobnú skúsenosť. Dúfaš, že budú s tebou, že si všimnú, že sa trápiš, a predsa, oni si to nevšimnú, spia. Rovnako ako učeníci, zrejme nechápali, čo sa deje. Neboli pripravení na to, čo sa deje. Ježiš na to opäť reaguje tým, že odchádza a bezvýhradne dôveruje Otcovi. Táto situácia sa zopakuje ešte raz. Prečo? Zrejme preto, aby sme aj my pochopili dôležitosť bezvýhradnej dôvery Otcovi.

Možno aj ty máš v tomto čase množstvo otázok. Možno aj ty si prechádzaš obdobím smútku, zúfalstva, úzkosti či depresie. Možno si zúfalý a máš strach z toho, ako to dopadne z epidémiou. Možno sa sám pýtaš, čo so mnou bude zajtra, pozajtra, o týždeň, o mesiac, o rok. Možno aj ty si častokrát povzdychneš slovami Ježiša, keď zomiera na kríži: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Ježiš ti rozumie. Ježiš vie, čo prežívaš. Tou dobrou správou je, že On už zvíťazil nad tým všetkým. Ježiš si tým už prešiel. Ako by sme mohli povedať, zažil si to na vlastnej koži. Akokoľvek veľké je moje alebo tvoje utrpenie, tak sme povolaní k víťaznému životu v Ježišovi Kristovi. Ježiš si to nenecháva iba pre seba. On sa s nami chce podeliť. Rovnako, ako chcel svoje utrpenie stráviť so svojimi učeníkmi, tak sa chce podeliť aj s víťazstvom. Je len na každom jednom z nás, či budeme bezvýhradne dôverovať Pánovi.

Máme pred sebou veľkonočné sviatky. Tie tohtoročné budú špecifické tým, že sa nestretneme v kostoloch. O to viac sme pozvaní k tomu, aby sme ich prežili v tichosti a modlitbe s Ježišom v našich príbytkoch. Ponúka sa nám to, aby sme to svoje utrpenie, menšie, či väčšie, vložili do toho Ježišovho utrpenia a tak mohli zažiť radosť z Ježišovho zmŕtvychvstania a víťazstva nad smrťou. Aby sme spolu s Ním zažili víťazstvo aj nad našim strachom, smútkom, úzkosťou či dokonca epidémiou choroby. A možno nie len tou epidémiou koronavírusu, ale aj nad ľahkovážnosťou našich sŕdc. Je na každom jednom z nás, či prijmeme toto pozvanie. Ježišova náruč je otvorená pre každého.